KOncoročné skúšanie niekedy pripomína absolútny masaker. Takmer na každej hodine počujem: ,,Pirková, máte tam málo známok, nechcete sa mi prísť troška ukázať?!", to by bolo celkom v poriadku, keby som si nevšimla ten škodoradostný tón u profesora/ky, ktorý akoby hovoril:,,Muhehehe že si sa neučila!". Tak čo mám robiť, idem teda k tabuli nie? Niečo zo seba len vypľujem.
Neznášam koncoročné skúšanie. V ňom sa nevyžívajú ani tí najväčší šprti. Stále mám taký stiesnený pocut, že ma nachytá na nejakej blbej otázke čo bola v knihe napísaná najmenšími písmenkami. Tak kto to má čítať :). My, úbohý študenti, ktorí nevedia kde im hlava stojí.
To by bolo celkom v poriadku, veď profesori chcú pre nás len to najlepšie, aj keď nechápem, ako je to možné, keď nám neustále vyrábajú takéto stresy. Pri niektorých učivách si položím moju najobľúbenejšiu otázku: ,,Načo mi toto v živote bude?", ,,Budem niekedy používať vzorec (a+b)2 pri počítaní mojej výplaty?"
Veru, veru, v júni nemám čas ani dýchať, nieže ešte sa venovať niekomu inému. Vstávam skorej ráno aby som sa mohla ešte ráno učiť to, čo som nestihla po príchode zo školy. V tomto období vypijem hektolitre kávy a pritom ju celý rok pijem málokedy. Hneď po príchode domov zo školy sa zavrem do izby a učím sa, teda aspoň sa snažím vážne. Takmer každí kto pracuje mi hovorí, že by sa so mnou veľmi rád vymenil. Vtedy si pomyslím, že asi mu šibe, keď chce takéto stresy zažívať ešte raz. No veru, je to tak, študentský život je ťažký a bude určite ešte ťažší. Veď viete. Tie žúrky, diskotéky a na druhý deň vstávať na siedmu a písať previerku z fyziky, to nie je bohvie čo :)